Sama pre seba ju nenazývam športom. V preklade zo sanskritu vraj znamená „pripojenie (duše k Bohu)“. Takéto niečo vystihuje aj môj pocit  – PRIPÁJAM SA. Neviem, či k Bohu, ale k sama sebe určite. Aspoň sa o to celý život učím. Ja necítim potrebu učiť sa prostredníctvom jogy staroindickú filozofiu. Cítim potrebu UČIŤ SA svoju. Porozumieť si a spoznať sa. POZNANAŤ– svoje hranice, limity, obmedzenia. V telesnom, duchovnom aj emocionálnom zmysle. A potom ich posúvať smerom von, prekračovať svoje tiene. PREKRAČOVAŤ – ale pomaličky, s veľkou trpezlivosťou a dôverou. DÔVERA je  tým ľahšia, čím viac spoznávam samú seba. Zo začiatku chcem pri cvičení všetko kontrolovať.

Ale potom začnem s dôverou plynúť. PLYNUTIE je veľmi oslobodzujúci pocit.Netlačiť na pílu, uvoľniť sa, otvoriť sa. Je to paradoxné, ale čím viac sa človek pri cvičení ponára do seba, tým viac sa vlastne OTVÁRA. A takto ma joga vlastne LIEČI. Moje napätie, pripútanosť, disharmóniu. Učí ma SPOMALIŤ. Ten pocit, že musím držať tempo, lebo všetko ide rýchlo. Čo všetko? Príroda nie je. Príroda je trpezlivá a v nej má všetko svoj čas. Aj ja som príroda. Nemusím sa nechať strhávať tempom iných. Ja môžem mať svoj vlastný pulz. Lebo toto som ja – PRAVDIVÁ – chcem byť čo najpravdivejšia k svetu. Nechcem mať tie najkrajšie zábery, z tých najlepších uhlov a s tými najlichotivejšími filtrami. Chcem to byť ja, čo svet vidí. A nie na fotkách.

Chcem byť 3D, živá, dotýkajúca sa. Robiť to všetko so SEBAVEDOMÍM – toto mi dáva joga. A zároveň žiť s POKOROU, že som súčasť celku, kvapka v oceáne. Veľmi dôležitá kvapka. Ale o nič viac ako ostatné. Sme jeden tím a potrebujeme sa. Potrebujeme aj vesmír, slnečné lúče, vtáčí spev v oblakoch, pôdu pre kvety, brehy v diaľkach, plávajúce rybky, tvrdosť skál, zeleň lesov. Toto všetko mi dáva. A ak ste čakali zoznam jogových pozícií na každý deň, sklamem vás. Nájdete ich v mnohých skvelých zdrojoch. Ja som chcela napísať „len“ také malé vyznanie veľkej učiteľke na celý život.