Domov, v ktorom sme vyrástli je pre väčšinu ľudí takým ohnivkom, kam sa radi vracajú. Mnoho krát aj po tom ako tento dom už ani nevlastnia oni, ale niekto úplne iný ako ich rodina. Stále je to kus histórie, ktorá sa im vryla do pamäte. Tie miesta, osoby, obsadenie, priestor, príroda.. to všetko ich obklopovalo pri ich zážitkoch a každodenných dobrodružstvách. Nie je to len o zážitkoch, ale aj o tom, že každý človek zažíva istý spomienkový optimizmus pri premietaní si myšlienok, ktoré tam zostali a vlastne ich stále má pri sebe. To mu nikto nezoberie.

Prečo spomínať na svoje detstvo?

Aj vy raz budete mať deti a budete veľmi radi, keď na vás budú spomínať s láskou a úctou v srdci. Ostanú tu po nás oni, naše deti a nie všetky tie naše majetky, ktoré sa snažíme nahonobiť počas celého svojho života. Samozrejme, aj tie tu ostanú, no bude to len veľmi malá útecha pre vaše milované a milujúce deti, ak budú mať na vás pekné spomienky.
Preto sú tieto spomienky navždy vryté v našich pamätiach a nikdy na ne nezabudneme. Aj keď nás postretne skleróza, tak si tieto spomienky zachováme až do posledných chvíľ na tomto svete. Sú to proste spomienky, ktoré nám nikto nezoberie a v našej pamäti zostanú hlboko uložené. Také spomienky sú ako med na dušu a zostávame vďaka nim pokojní a spokojní, že život stojí za to.
Samozrejme, že vždy sa nájdu ľudia, ktorí svoje detstvo prežili v nie príliš dobrom prostredí a najradšej by na svoje spomienky zabudli. Ono sa to potom aj často stane, že človek tieto zlé spomienky vytesní, pretože naozaj je tam neovládateľná túžba po zabudnutí. To človek neskryje a potom radšej zabudne ako keby sa mal trýzniť takýmito smutnými myšlienkami na minulosť.
Jednoducho, ale predsa aj títo ľudia si spomenú, kde žili.. Niečo pekné sa na tom vždy nájde, aj keď tie časy sú chvalabohu nenávratne preč.